Väčšina zástupcov tohto rodu má ekologické nároky spĺňajúce požiadavky dnešnej meniacej sa klímy a má potenciál zvyšovať biodiverzitu v mestskom prostredí. Určite aj pre tieto faktory sa stal rod Achillea trvalkou pre nadchádzajúcu sezónu v Nemecku, ktorú pravidelne od roku 2001 vyhlasuje Der Bund deutscher Staudengärtner.
Rebríčky pochádzajú z rôznych kútov sveta, počnúc Európou, severnou Afrikou, Áziou a Amerikou končiac. Z našich lúk dobre poznáme Achillea millefolium, ktorý svojimi bielymi kvetmi prepája farebnú paletu kvetov ostatných rastlín celej lúky. Je to aj odpradávna používaná bylinka či korenina. Napokon, rod dostal svoje meno podľa antického mýtického hrdinu Achilla, ktorý rebríčkom liečil seba aj svojich vojakov zranených na bojiskách. V 17. storočí sa pripravoval ako špenát, či dokonca varilo pivo, tzv. gruit ale. Išlo o pivo, ktorého horkosť pochádzala zo zmesi bylín. Súčasťou zmesi bola Calluna vulgaris, Glechoma hederacea, Achillea millefolium a rôzne iné. Varilo sa ešte v časoch, keď nebola objavená horkosť chmeľu. Aj dnes sa mladé listy môžu pre spestrenie chuti použiť do zeleninových šalátov.
Rebríček je odpradávna používaná bylinka.
V 17. storočí sa pripravoval ako špenát,
či dokonca sa z neho varilo pivo, tzv. gruit ale.
Aj dnes je súčasťou zeleninových šalátov.
Kvety rebríčkov produkujú dostatok nektáru, na ktorý lákajú mnohé motýle, lienky a iný hmyz. V odkvitnutých kvetenstvách im poskytujú aj zimné útočisko. Svojimi silicami, naopak odpudzujú niektorý škodlivý hmyz. Výsadbou rebríčka v záhone prilákame najmä motýle, z ktorých krásy sa budeme tešiť celé leto.
Ďalšou skvelou vlastnosťou takmer všetkých rebríčkov je, že po odvitnutí sa kvetenstvá nerozpadajú, ale zostávajú v odtieňoch hnedej dekorovať záhon po celú zimu až po jarné zostrihnutie. Ak ich včas pri odkvitaní zostrihneme, spravidla zakvitnú znovu ešte v septembri a predĺžia nám leto. Sú tiež obľúbené na rez a používajú sa aj do suchých väzieb.
Ak opomenieme bielu farbu nášho domáceho rebríčka, asi prvou základnou farbou, aká sa nám vynorí v hlave v spojení s týmto rodom bude zrejme žltá. Asi najznámejším reprezentantom je Achillea filipendulina s kultivarmi Cloth of Gold, Coronation Gold, Helios alebo Parker (Parker‘s Variety). Parker je stará odroda, ktorá je v obľube od roku 1928. Má pevné kvetné stonky a dosahuje výšku 120 cm. Treba však počítať s jeho presievaním. Coronation Gold je nižší, má 70-100 cm. Je to overená odroda zmiešaných trvalkových záhonov. Helios má kompaktný vzrast iba 50-60 cm. Krémovožltou farbou vynikne v zmiešaných záhonoch overený kultivar Hella Glashoff. Je vysoký 60 cm. Okrem žltej ponúka Achillea filipendulina aj iné farby. Walter Funcke je bledočervený kultivar, s odkvitaním sa jeho farba mení do oranžovo-červenej. Pri skupinovej výsadbe viacerých kusov vznikne pekný melír. Heinrich Vogeler je biely, netradične pre tento druh. Feuerland, ako už nemecký názov prezrádza, zažiari oranžovočervenou farbou, ktorá sa s odkvitaním mení na oranžovo hnedú až na žltú. Achillea filipendulina má rád čerstvé pôdy na priamom slnku.
Z nášho domáceho druhu Achillea millefolium môžeme vybrať ešte väčšiu farebnú škálu. S kultivarom Appleblossom začneme u ružovej farby. Má nízky vzrast, iba okolo 40 cm. Kvety tohto šľachtenia menia postupne farbu do čisto bielej. Takto vydrží zakvitnutý ešte dlhšiu dobu, ako keď ho zdobili ružové kvety. Aj tu platí, že pokiaľ ho zostrihneme už pri odkvitaní v júni až v júli, v septembri zakvitne opäť.
Lilac Beauty kvitne bohato fialovoružovo a postupne tiež bledne. Excel je fialovočervený s blednutím do ružovej. Početné sú červené kultivary ako napríklad Kirchkönigin, z novších Petra, Red Velvet či Paprika. Výškovo sú odrody A. millefolium v porovnaní s A. filipendulina nízke, iba 40-70 cm. Achillea Terracota má oranžové kvety, postupne sa menia do oranžovo hnedej. Cerise Queen je odroda z výsevu, s premenlivou farebnosťou od tmavoružových po bledšie ružové odtiene.
Achillea millefolium preferuje suchšie, dobre priepustné štrkovité pôdy. Na pôdach veľmi výživných a vlhkých značne trpí.
Achillea tomentosa Aurea vytvára nízke koberce sivastých listov. Rastie na suchých, kamenistých stanovištiach. Preto je vhodná napríklad ako lem štrkových cestičiek, šlapákov, či na osadenie oporných múrikov.
Často používaným je Achillea clypeolata Moonshine z Balkánu a Grécka. Obľúbený je kvôli svojmu nižšiemu vzrastu, asi 40 cm, citrónovožltým kvetenstvám a striebristými jemne delenými listami. Osvedčil sa v zmiešaných trvalkových záhonoch.
S nárokmi z opačného konca oproti väčšine druhov stojí Achillea ptarmica. Tento rebríček nájdeme na vlhkých nevysýchavých pôdach na slnečných stanovištiach. Narozdiel od svojich príbuzných neformuje v okolíku množstvo drobných kvetov, ale iba niekoľko väčších. Obľúbený je kultivar The Pearl (syn. Schneeball, Boule de Neige, Die Perle) s plnými bielymi kvetmi. Na stanovišti sa zvykne presievať, je peknou doplnkovou trvalkou.
S podobnými nárokmi je Achillea salicifolia, ktorý rastie na vlhkých pôdach a znáša aj polotieň. Jeho kvety sú bielej farby s výškou 70 cm.
Menej známym v našich končinách je na bielo kvitnúci Achillea macrophylla, ktorý dorastá do metrovej výšky.
Listy nemá mnohonásobne delené, čím vytvára v záhone hrubšiu štruktúru. Bude prosperovať na čerstvej až vlhkej pôde na slnku alebo v polotieni.
Achillea ageratifolia pochádza z Balkánu. Je to skalnička, ktorá rastie v skalných štrbinách na vápencoch a na štrkovitých priepustných pôdach. Tvorí ní
zke prízemné strieborné trsy. Kvitne na bielo v máji až júli a s kvetmi je vysoký 15 cm. Tento rebríček by našiel uplatnenie napríklad v oporných múrikoch.
Podobne je na tom Achillea umbellata pôvodom z Grécka. Tiež tvorí prízemné ružice strieborných listov hrubšej textúry. Kvitne na bielo do výšky 15 cm v júni až v júli. Ideálny je na suché stanovištia s dobre priepustnou pôdou.
Achillea filipendulina prosperuje
na čerstvých až vlhkých pôdach,
zatiaľčo A. millefolium preferuje suchšie,
priepustné a najmä chudobné pôdy.
Rebríčky patria medzi krátkoveké trvalky. Mnohé sa preto na záhonoch presievajú. V zmiešaných trvalkových záhonoch je to žiaduce. Navyše tým môžu vznikať rôzne zaujímavé farebné mutácie. Pôvodné jedince je potrebné pravidelne premnožovať.
Premenlivá farebnosť spôsobená odkvitaním kvetov u mnohých kultivarov dodáva väčšiu dynamiku na záhone. Aj jednotlivo vysadené exempláre v malých záhonoch alebo v nádobách sa stanú zaujímavými premenou farieb počas leta.
Prevažná časť rebríčkov prosperuje v suchších pôdach na priamom slnku, v zime znášajú mrazy. Sú preto ako stvorené do záhonov stepného charakteru. Výborne pôsobia vo formálnych výsadbách, pri moderných budovách, ale aj na záhonoch lúčneho charakteru. Dobre sa kombinujú s rastlinami ako je Verbascum, Salvia, Perovskia, Nepeta racemosa, Stipa calamagrostis, Stachys byzantina, Artemisia, Scabiosa columbaria, Eryngium, Inula, Phlomis russeliana a iné.
Okrem vyššie spomenutých druhov a kultivarov existuje ešte množstvo ďalších, ktoré ešte čakajú na svoje objavenie v záhradníckej praxi.
Použitím rebríčkov v záhonoch nemôžeme nič pokaziť. Okrem letného efektu kvitnutia a prilákania hmyzu vytvoríme záhon estetickým aj v zimných mesiacoch.
